Nech už pracujeme kdekoľvek, je samozrejmé, že by sme mali plniť to, čo sa od nás očakáva. Či už pracujeme v malom alebo väčšom kolektíve, výkony našej práce často odzrkadľujú aj to, aká panuje v kolektíve atmosféra. A nejde len o vzťahy medzi jednotlivými pracujúcimi navzájom, ale rovnako i vzťahy medzi podriadenými a ich šéfmi. Niekomu vyhovuje v pozícii nadriadeného muž, iní si nevedia predstaviť iného šéfa ako žena. Nech už ide o kohokoľvek, každý šéf by si mal vytvoriť určitý odstup, ale zároveň sa nenadraďovať nad ostatných svojich zamestnancov. Priateľská atmosféra na pracovisku totiž pomáha k tomu, aby sa ľudia cítili dobre a to aj ovplyvňuje ich pracovný výkon.
V čom je rozdiel medzi mužom a ženou na šéfovskej stoličke?
Každý z nás je jedinečná osobnosť, máme svoje dobré i horšie stránky. Jedno majú ale všetky ženy spoločné. Ťažko sa vedia odosobniť od problémov a ešte častejšie dávajú svojím správaním najavo, že niečo nie je v poriadku. Pokiaľ nie je šéfka vyrovnanou a sebavedomou osobnosťou, vedie to často k problémom na pracovisku, ktoré ona sama vyvoláva.
Ak sa totiž žena-šéfka cíti byť ohrozená na svojej funkcii, často to rieši nevhodným správaním a nezmyselným ponižovaním svojich podriadených. Jednoducho sa nevie odosobniť od svojich problémov, či už sú skutočné, alebo si ich iba „vzala do hlavy“. Ak ale máte šťastie na silné a férové ženy vo vedúcich pozíciách, môžete si gratulovať, pretože vedia byť citlivejšie a často i chápavejšie šéfky ako muži.
Treba zmeniť stereotypy aj napriek rizikám
Ak sa staré, zabehnuté a zlé pracovné návyky zo strany nadriadeného nezmenia, často to vedie k pomalému rozpadu kolektívu, ktorý pred tým perfektne fungoval. Ako príklad uvediem jeden menší podnik, v ktorom bola po dlhé roky šéfkou žena, ktorá dávala jasne najavo svoju „prevahu“. Svoje sebavedomie si zvyšovala nezmyselným „buzerovaním“ svojich zamestnancov. Niektorí vydržali, iní nie. Jej pravou rukou vo firme bola tiež žena, ktorá sa pred ňou tvárila, že so všetkým súhlasí, no aby držala s kolektívom, poza chrbát sa tvárila, že tiež nie je spokojná.
Po čase sa ale situácia zmenila a na miesto šéfa nastúpil bývalý zamestnanec, ktorý bol plný predsavzatí o tom, ako zmení celý systém a ako sa bude všetkým dobre pracovať v príjemnom kolektíve, kde nebude nikto nikoho bezdôvodne zhadzovať. Pozícia „pravej ruky“ sa ale nezmenila a milý nový šéf bol rád, keď mu mal kto pri nástupe do novej funkcie pomôcť. Po čase ale akoby zabudol, aké to bolo, keď bol zo všetkých strán kontrolovaný a tlačil na svojich podriadených podobne ako to bolo voľakedy. Síce mal pocit, že to nerobí a má priateľský vzťah so všetkými svojimi zamestnancami, ale v podstate bol len figúrkou, ktorá bola manipulovaná jeho „pravou rukou“, ktorej táto pozícia vyhovovala.
Zamestnávateľom bol síce muž, ale „šéfkou“ bola žena. Podnik síce prekvital, pretože ľudia v ňom robili čo mohli, ale nedalo sa povedať, že by sa do práce tešili, skôr chodili so stresom. Ale za akú cenu?
Každý má právo byť dobrý vo svojej profesii, napredovať a pracovať na sebe, byť úspešný, ale nie na úkor druhých. Či už ide o mužov alebo ženy.